Studená rieka - Michael Koryta

Eric Shaw žije život, aký nechcel. Ešte donedávna bol úspešným hollywoodskym kameramanom, a dnes zarába smiešne sumy za výrobu spomienkových rodinných videoklipov o zosnulých. Nečudo, že keď mu Alyssa Bradfordová ponúkne luxusný honorár, ak nakrúti dokument o Campbellovi Bradfordovi, jej bohatom svokrovi ležiacom na smrteľnej posteli, Eric sa chopí šance.

V meste, kde Bradford vyrástol, Eric objavuje magické dejiny: nádherný hotel, kde sa kedysi stretávali štátnici, športové hviezdy i mafiáni. Dnes je hotel obnovený do pôvodnej krásy a uchvacuje návštevníkov. No Eric už niekoľko hodín po príchode zažije šok - prejavia sa uňho silné halucinácie. Vidí prízraky? Hovorí mu toto miesto niečo, čo iným nikdy neprezradilo?

Zdá sa, že v tomto zvláštnom údolí sa k životu neprebudil iba hotel, ale aj niečo iné - zabudnuté ľudské zlo, ktoré sa nezastaví pred ničím, aby získalo dávnu slávu. K tomu sa pripoja ničivé prírodné živly a vypukne strhujúca dráma plná napätia a zvratov.

Z anglického originálu So Cold the River (Little, Brown and Company, a division of Hachette Book Group, Inc.,

Ukážka z textu:

Eric vykríkol, lebo v tej chvíli prišiel aj o posledné zvyšky viery, že to, čo sa v miestnosti deje, nie je skutočné. Hrabal sa z vane, chcel sa odpratať na druhý koniec, preč od Campbella, a keď obrátil hlavu, Campbell sa zasmial, bol to tichý, šepotavý, naradostený chichot. Eric narazil kolenom do kohútika, píšťalou do keramického okraja vane a preletel cez okraj na dlaždice, nahý, mokrý a bezmocný, kým Campbell kráčal k nemu. Eric sa krútil na dlážke, chcel byť k nemu obrátený tvárou, aby sa aspoň pokúsil brániť.

Campbell tam už nebol. Zmizla aj druhá vaňa a krvácajúci muž.

Eric zostal sedieť na dlážke v mláčke vody a lapal dych. V tej chvíli znovu buchli dvere. Pokúsil sa vyskočiť na nohy, no pokĺzol sa, vyleteli mu päty a bolestivo sa udrel o kraj vane, zatiaľ čo z druhej strany dvier sa k nemu doniesol ženský hlas. „Pán Shaw? Ste v..." „Som v poriadku!" zakričal. „Nič sa nedeje." „Zdalo sa mi, že vás počujem kričať," naliehala.

Siahol po župane a strhol ho k sebe, aby sa zahalil. „Nie, nie, už som sa okúpal. O chvíľu vyjdem von."

Neisto sa postavil a natiahol si župan. Vrecká ho udierali do bokov, v každom mal umelohmotnú fľašu, do ktorej si nabral vodu. „Bola to zase len vízia," zamrmlal. „Neškodná ako tie ostatné. Zvykneš si na ne."

Obrátil sa, že vytiahne z vane zátku, a stuhol s vystretou rukou.

Na hladine sa vznášal obláčik hnedej tekutiny. Tabakovej šťavy.