Nylonový mesiac

Jaroslava Blažková vniesla do slovenskej prózy 60. rokov nový dych, svieže, mladistvé videnie sveta. S novým cítením prichádza i nové vyjadrovanie, civilný, hovorový jazyk zbavený purizmu a literárnych klišé. Odvažuje sa hovoriť o svojom súkromí, i o veciach, ktoré boli dovtedy tabu. Prezrádza svoje tajomstvá, pocity dovtedy v literatúre utajované, a robí to kultivovane, na svoju dobu odvážne. Príbeh Vandy a Andreja bol aj sfilmovaný. Už vedela, odkiaľ vyrástol jej nepokoj. Andrej bol príjemný, chvíle osamote boli intímne a búrlivé, ich vzťah sa vyvíjal logicky. Všetko, ako čakala. Všetko zodpovedalo jej predstavám. A ona potrebovala neočakávanosť. Ako soľ. Túžila po šialených scénach, v ktorých by bolo treba hneď konať, a bez šablóny. Zaujímali ju výnimočnosti, ľudia s neobyčajnými vlastnosťami a ľudské súkromie s tajomstvami. Raz jej povedal: „Stavil by som sa, že si v detstve pozerala cez kľúčové dierky!“ Neuvedomil si, že tento sklon nezmizol, iba prerástol v čosi ako stály smäd. Mrzuto pozorovala, ako sa jeho láska zosolídňuje, ako sa o ňu trasie a vyhýba sa pochabostiam. Dohováral jej: „Nesmieš byť taká nepoddajná. Buď i trochu slabá a sladká, aby som ťa mohol chrániť. Muži radi zápasia, ale neznášajú prehru.“ ,Je mi fuk, čo majú radi muži. Zaujíma ma, čo mám rada ja!“ Slovenský text