Nacisti - Laurence Rees

Uznávaný spisovateľ a tvorca televíznych dokumentov Laurence Rees v priebehu uplynulých šestnástich rokov interviewoval množstvo bývalých nacistov a jeho jedinečný vhľad do psychiky nacistov a vnútorných súvislostí druhej svetovej vojny mu vyslúžil nebývalé ocenenie.

V nadväznosti na úspech Reesovho bestselleru Osvienčim toto podstatne upravené a aktualizované vydanie knihy Nacisti s podtitulom Varovanie dejín prináša silný a pútavý príbeh vzostupu a pádu tretej ríše. Dielo sa opiera o pozoruhodné svedectvá o živote v Hitlerovom štáte, vyrozprávané je slovami ľudí, ktorí na rôznych spoločenských stupňoch zakúsili nacistický režim. Rozsiahla nová časť o nacisticko-sovietskom pakte (pôvodne z Reesovej Vojny storočia) mrazivým spôsobom odhaľuje nacistickú mentalitu, ako sa prejavila počas najkrvavejšieho konfliktu ľudských dejín.

Televízny dokumentárny seriál Nacisti - . Varovanie dejín, ktorý si získal povesť jedného z najväčších výdobytkov tohto žánru na svete, dostal viacero prestížnych ohodnotení vrátane cien Britskej asociácie filmovej a televíznej tvorby BAFTA a Medzinárodnej dokumentaristickej asociácie IDA. Sprievodná kniha tohto seriálu novátorsky rozširuje naše chápanie nacistického režimu a vyslúžila si pochvalu ako „prienik do podstaty najznepokojujúcejších a najefemérnejších súčastí nemeckej otázky pred druhou svetovou vojnou i počas nej.“ Dramatický , občas až neuveriteľný príbeh, ktorý sa pred čitateľom rozvíja na stranách tejto knihy, sa mu nadlho vryje do pamäti.

Z anglického originálu The Nazis, A Warning From History (London 2005) preložil Peter Friedner.

Ukážka z textu

Prvým „zločinným“ rozkazom bola smernica plánu Barbarossa, ktorá prikazovala bez milosti a okamžite strieľať partizánov a povoľovala drastické kolektívne tresty proti civilistom. Nasledujúci smutne známy „rozkaz o komisároch“ nariaďoval vojakom zabíjať sovietskych politických dôstojníkov, takzvaných komisárov. (Veľkú časť svojich dejín Červená armáda pôsobila pod „dvojitým velením“ – profesionálni dôstojníci museli všetky svoje významnejšie rozkazy vopred konzultovať s politickými komisármi. V začiatkoch sovietskej moci sa jej predstavitelia obávali, že armáda sa môže postaviť proti komunistickej strane a práve prítomnosť komisárov v jednotkách to mala zabrániť.)

Dnes je ťažké porozumieť tomu, ako mohla moderná armáda takého kultivovaného národa súhlasiť s tým, že má bojovať vo vojne, v ktorej nebudú platiť medzinárodné konvencie a v ktorej budú vystupovať nielen ako vojaci, ale aj ako vrahovia. Po rozhovore s Bernhardom Bechlerom však lepšie pochopíte mentalitu, ktorá to umožnila. On nebol obyčajný vojak, ktorý iba akceptoval obsah rozkazu o komisároch, on bol jedným z tých, čo tento rozkaz tvorili a priložil k nemu aj svoj podpis. Ako pobočník Eugena Müllera, „generála na osobitné použitie“ pri Hlavnom veliteľstve pozemného vojska, formálne osvedčoval podpis poľného maršala von Brauchitscha. „Bol som hrdý, že na rozkaze je aj moje meno,“ hovorí Bechler. „V tom čase však na tom nebolo nič zvláštne. Vtedy sa dialo dvadsať aj tridsať udalostí naraz a táto vec bola iba jedna z nich… Hlbšie pohľady vždy prichádzajú až dodatočne. Potom, keď som si uvedomil význam toho, aká to bola v skutočnosti špinavosť, áno. Ale v tom čase sme si to v skutočnosti neveľmi všímali.“

Neskôr, keď už prešiel na iné myšlienky, Bechler skonštatoval: „Vtedy sme ešte boli presvedčení, že zvíťazíme. Keby sme boli zvíťazili, všetko by bolo v poriadku. Na to nesmiete zabúdať. Ak by sme vojnu proti Sovietskemu zväzu vyhrali, nič z toho, ani tie zločiny, by už nehralo rolu.“