Osudy

Arnošt Lustig (1926-2011) rozpráva o svojom živote, celkový čas 4 hodiny 14 minút,Réžia: Vlado Príkazský----------Tanečník s osudomMôj obľúbený otec rád tancoval. Po druhej svetovej vojne najmä na americký swing a české polky, po sovietskej okupácii na argentínske tangá a Posázavské ploužáky. Na parkete vydržal najdlhšie - o jeho konci zvyčajne rozhodovalo svitanie. Po našej emigrácii do USA v roku 1970 ako člen Medzinárodného programu spisovateľov v Iowe dominoval tanečným zábavám v dome, ktorý nám poskytla univerzita - ako dídžej som obsluhoval druhý najdôležitejší prístroj v rodine - gramofón - dôležitejší bol len písací stroj Hermes Baby case. (Platne nám posielali Arnoštova mama Terezia a sestra Hana, otcovo "dvojča" Ota Pavel a kamaráti zo strednej školy) Neskôr, už v "postsametových" Karlových Varoch, ako podpredseda poroty filmového festivalu, otec tancoval s o dve generácie mladšou Juliou Ormondovou večer v Grandhoteli Pupp a riaditeľ festivalu Jiří Bartoška sa čudoval, odkiaľ sa berie "tá šťava" (mal len 69 rokov!). Všimol som si, že môj starký bol dominantným partnerom krásnych žien na plese, vrátane mojej mamy Viery. Tie, ktoré viedol v tanečných súbojoch k očarujúcemu zániku, vyzerali šťastne. Jediná partnerka, ktorú nedokázal doviesť k svojmu vkusu, sa volala DESTINY, ale možno bola spokojná aj v tanci s mojím otcom... V jej neúprosnom objatí absolvovali sériu vytrvalostných "sedení", najčastejšie bez prípravy. Spočiatku s ňou držal krok a ohybnosť (v Terezíne ho prezývali "hadí muž", lebo sa hadil cez mreže do nemeckých skladov zemiakov). Nakoniec však pani OSUD dostala môjho obľúbeného starčeka, ako ich dostáva všetkých. Nikto však nikdy nevidel jeho pľuzgierovité podrážky, popraskané pľuzgiere ani nepočul jeho skracujúci sa dych. Môj obľúbený starec sa celý život riadil heslom "bojujeme - neplačeme!" (Tak to napísal na okraj fiktívneho listu svojmu splynovanému otcovi Emilovi: "Tati!" v Mladej fronte v roku 1947.) Môj otec mi rád rozprával o svojom pas-de-deux s pani Osudovou - a rozprával mi o tom ešte radšej ako tancoval alebo jedol (aj to s chuťou). Nielenže som tie príbehy rád počúval, ale aj som sa chvel a obdivoval ho. Mal výdrž. Dá sa to vyčítať z priloženého CD... Pepi Lustig, USA, 2016----------Dodnes neviem, či som z jeho rozprávania vyšiel. Z jeho predstavy, aký by som bol, keby som sa vtedy a tam narodil a žil tam, s ním a s nimi. So všetkými, ktorých som mohla a mala poznať. Diabol sa mu pozrel do očí, akoby mu možno patril jeho život. Osud sa s ním pohrával. Možno aby zabil jeho hravosť a s ňou aj jeho nezkrotnosť, ktorá cez neho prúdila do neznáma. A predsa sa ho držalo šťastie. Často mu padol kúsok chleba na vodu a často prišiel čas, keď sa k nemu vrátil. Ako svetlo, tma, svetlo, tma." ("Čo všetko prichádza a zase odchádza do tmy?") Podobne ako jeho Tanga, dievča z Hamburgu, mal v pohľade prorocký smútok. A s Tangou, Soňou Grossovou, dievčaťom zo súťaže krásy z hamburského cirkusu Odeon, pre ktorú nebol len bratom, sa pozerali "na stromy, ako padajúce lístie". "Zmierili sa s tým, že nikto nemá nič navždy. To, čo na jar rozkvitlo a v lete dozrelo, na jeseň začalo krásnieť a odumierať a zaniklo skôr, ako prišla zima... Keď padla hviezda," usmiali sa, "akoby sa im uľavilo" Či "nevedeli predtým, že nič - doslova nič - nie je nesmrteľné?" Arnošt Lustig, Praha, 1992Eva Lustigová, Viedeň, 2016