Oklam ma

Muž v povedomých modrých džínsoch a košeli farby lesnej zelene – vždy ju opisoval takto, nie ako tmavozelenú či jasnú zelenú, ale ako lesnú zeleň – jej zjavne nijako neublížil, neuniesol ju ani nič také, takže úzkosť, ktorú pri pohľade naňho pociťovala, jej pripadala čudesne nafúknutá a zbytočná.

Chlap na zázname sa posunul trocha nabok.

Maya už zase videla Lily. Myslela si, že teraz sa jej strach utíši, no nestalo sa. Muž sa obrátil a sadol si na gauč k malej. Pozrel sa do kamery a na tvári sa mu objavil úsmev.

Mayi sa akosi podarilo nezvriesknuť.

Zaťať, uvoľniť, zaťať, uvoľniť...

Maya, ktorá si vedela v boji vždy udržať chladnú hlavu, vždy dokázala nájsť vnútornú silu, vďaka ktorej sa jej zbytočne nezrýchlil tep a neparalyzoval ju príval adrenalínu, sa o to pokúšala aj teraz. Tie známe šaty, modré džínsy a najmä košeľa vo farbe lesnej zelene ju mali pripraviť na možnosť – aj keď pod tým slovom skôr myslela nemožnosť – toho, čo teraz videla. Preto teraz nezvrieskla. Nelapala dych.

Miesto toho sa v hrudi rozlial pocit, že sa akosi nedokáže nadýchnuť. V žilách jej tuhla krv. Pery sa jej chveli.

Na obrazovke počítača Lily spokojne vyliezla do lona jej mŕtveho manžela.