Metro 2034 - Dmitry Glukhovsky

Rok 2034

Svet je v troskách. Ľudia sa navzájom vyhubili. V mestách zničených rádioaktívnym odpadom sa nedá žiť. Za ich hranicami sa rozprestierajú vyprahnuté púšte a húštiny čudných zmenených lesov. Nikto netuší, aké tvory v nich žijú. Civilizácia zaniká. Kedysi dominantný ľudský druh upadá do zabudnutia a spomienky na jeho slávu blednú.

Od týchto udalostí ubehlo necelých dvadsať rokov, človek však už nie je korunou tvorstva. Druhy, ktoré vznikli v zamorenom svete, sú oveľa lepšie prispôsobené žiareniu. Éra ľudstva sa chýli ku koncu. Ostalo len málo tých, čo sa nechcú zmieriť s realitou, zopár desiatok tisíc. Bývajú v moskovskom metre, najväčšom protiatómovom kryte, aký človek vybudoval. V poslednom útočisku ľudstva, kde sa všetko podriaďuje jedinému: vôli prežiť.

Obyvatelia okrajovej stanice Sevastopoľskaja sa urputne bránia proti neustávajúcim útokom mutantov z povrchu. Odolávajú vďaka podpore centrálnych staníc metra a ostrieľaným, na všetko odhodlaným bojovníkom. Jedného dňa sa však preruší zásobovanie a telefónne spojenie prestane fungovať. Vyslaní prieskumníci sa nevracajú a mutanti z povrchu i temné sily z hlbín zeme stále útočia. Vetchý starec zo Sevastopoľskej a neznámy zabijak v službách stanice sa podujmú obnoviť spojenie a zachrániť ďalšiu obrannú baštu pred záhubou. Akú úlohu tu zohrá dievča zo zabudnutej staničky a prefíkaný flautista, ktorý sa pripojí k výprave po temných tuneloch?

Ukážka z textu: „Tam je! Aha! Pozerá na mňa!"

Ahmed zavýjal, akoby ho ktosi držal v pazúroch. Nikdy v živote tak nekričal. Samopal sa rozrapotal a zmĺkol. Ahmeda definitívne opustila jeho príslovečná rozvaha, roztriasol sa a horúčkovito sa pokúšal vložiť do samopalu plný zásobník. „Vybral si mňa! Mňa!"

Nablízku sa činil iný samopal, na chvíľu stíchol a potom opäť prerušovane zarachotil. Hunter žil, takže ostávala nádej. Výstrely sa raz približovali, raz vzďaľovali, nedalo sa však povedať, či guľky našli cieľ. Homér čakal, že začuje žalostný rev zranenej príšery, no márne napínal sluch. Stanica sa ponorila do tajomného ticha. Jej záhadní obyvatelia boli alebo nehmotní, alebo nezraniteľní.

Čatár teraz bojoval na druhom konci nástupišťa, kde zažínali a zhasínali ohnivé prerušované čiary svietiacich nábojov. O svojich zverencov sa staral príkladne, opojený zrážkou s prízrakmi.

Homér sa nadýchol a zaklonil hlavu. Už dlhšie sa mu žiadalo spraviť čosi také a napokon neodolal. Na koži, zátylku, chĺpkoch na krku intenzívne cítil čísi pohľad, chladný, temný, a už nedokázal vzdorovať svojej predtuche.

Tesne pod stropom, vysoko nad hlavami, sa v hmle vznášala ešte jedna hlava. Taká veľká, že na prvý pohľad Homér nerozoznal, čo vidí. Telo sa ukrývalo v hustej tme, len jeho ozrutná papuľa sa hojdala nad malými človiečikmi, brániacimi sa neúčinnými zbraňami, a vôbec sa neponáhľala zaútočiť, nevedno prečo im dávala čas.