Dmitry Glukhovsky - Metro 2035

Rok 2035

Svetlá minulosť. Temná budúcnosť.

Jadrová vojna zničila civilizáciu na Zemi v podobe, ako ju poznáme dnes. Prežilo iba niekoľko desiatok tisíc ľudí, ktorí sa utiahli do moskovského metra, aby sa zachránili pred rádioaktívnym žiarením na povrchu. Napriek vyhubeniu podstatnej časti ľudstva sa obyvatelia metra nedokázali zjednotiť a okrem túžby prežiť si priniesli aj bremeno zastaraných ideológií. Podzemný svet sa tak podľa vzoru bývalej civilizácie rozdelil na akési novodobé štáty. Ekonomickým centrom metra je Hanza, známa svojím obchodníckym duchom. Intelektuáli si našli miesto v Polise. Nechýbajú ani komunisti zjednotení v Červenej linke a fašisti zoskupení v Ríši. Odveké nepriateľstvo dvoch hlavných ideológií privedie metro na pokraj občianskej vojny a ľudstvu hrozí zánik.

Ale sú naozaj jediní, kto prežil apokalypsu? Mladý záchranca metra Arťom sa nemôže zmieriť s faktom, že nikde inde na svete už nežijú ľudia. Pokračuje vo výpravách na povrch a pokúša sa zachytiť signál z akéhokoľvek kúta zemegule. Pomaly stráca nádej, keď do jeho neúspešného hľadania zasiahne náhoda. Od starého spisovateľa Homéra sa dozvie o cudzincoch, ktorí vraj z povrchu prišli do metra. Arťomovi viac netreba a vydáva sa na cestu naprieč metrom, aby zistil, či sú správy o prišelcoch zvonku pravdivé. Počas putovania odhalí sprisahanie, ktoré otrasie základmi jeho presvedčenia, a zistí, že aj svet metra má svoje sivé eminencie manipulujúce životmi bežných ľudí.

Z ruského originálu Metro 2035 (Popuľarnaja literatura, Moskva, Rusko) preložil Martin Sliz.

Ukážka z textu

Cez aleju plešatých vlhkých kmeňov bolo vidieť mohutný oblúk vchodu do VÚNH. Ako v múzeu: popri falošných antických chrámoch sú posadené zárodky nádejí na veľkolepú budúcnosť. Tá by mala nastať čoskoro – už zajtra. Akurát že samotný zajtrajšok nenastal.

VÚNH je beznádejné miesto.

Ešte pred pár rokmi tu žila kadejaká háveď, ale už ani tá tu neostala. Sľubovali, že rádioaktívne žiarenie sa každú chvíľu stratí a pomaličky sa bude dať vrátiť hore, ale, bohužiaľ, na povrchu je kopa mutantov a aj oni sú živé tvory, hoci trochu pokrivené...

Dopadlo to naopak. Keď zo zeme zmizla ľadová pokrývka, zem sa nadýchla, zapotila a úroveň žiarenia vyskočila. Mutanti sa do života zadrapili svojimi pazúrmi – kto neušiel, ten skapal. A človek vysedával pod zemou, prežíval na staniciach metra a vôbec sa nezberal umrieť. Človeku veľa netreba. Človek dá náskok hocijakej kryse.

Merač zapraskal, zmeral Arťomovu dávku. Nabudúce ho už radšej nezoberiem, pomyslel si Arťom, akurát ma to straší. Záleží na tom, koľko tam nabehne? Čo to zmení? Kým neurobím, čo treba, nech sa aj zblázni od praskania.