Brisingr - Christopher Paolini

odporúčam, kto má rád fantasy.

Nenwen :D pokial si bez psychickej ujmy precital Twilight, nemas pravo recenzovat Brisingr......tot moj nazor, ja som knizku precital za tyzden a uz rok cakam na 4. diel....

- ziadny uzasny pocin
- snaha o dej, ktora posobi ako ked general posuva po mape pesiakov
- psychologia postav je plytka, ich motivacia je im nanutena
dakedy mam pocit ze jednaju absolutne iracionalne
- nepacia sa mi okopirovane motivy z Hviezdnych vojen, z Tolkiena... kebyze sa mi chce tak najdem este dalsie
- mimochodom prvy diel som precitala v horuckach, take jednoduche to bolo

odporucam necitat vsetko co vyde ale vyberat si

Recenzentka asi nečítala predošlé 2 diely a preto nepochopila celý Brisingr. Absolútne s ňou nesúhlasím čo sa týka pútavosti, brisingr sa mi zdal z celej série "zatiaľ" najpútavejší. Podľa môjho názoru je Odkaz dračích jazdcov zaujímavejší a epickejší ako Harry Potter. Recenzentkyne výhrady k dialógom som nepochopil a je mi skoro nasmiech z toho čo popísala. A úplne ma vytočilo keď tento nádherný príbeh prirovnala k odpadu!

Recenzentku /resp. osobu, ktora sa tvari, ze je recenzentka, ale to by len chcela byt - ta kopa hluposti,co popisala sa za recenziu neda povazovat/ a jej trapne pisanie v tretej osobe by som odtialto zmazala. Brisingr je krasna kniha pre normalnych ludi a kazdemu ju odporucam.

LoL LoL lOl .... trapaaaas

ach jo.

kde začať? naozaj ťažko povedať. Začnime teda dôvodom, prečo je pre recenzentku, autorku, tak ťažké napísať túto recenziu. Recenzie sa totiť spravidla začínajú krátkym, jednoduchým načrtnutím deja a zápletky knihy, ktorá je recenzovaná. Brisingr robí recenzentke problémy hlavne preto, lebo žiaden dej nemá.

Iste, na prvýcj pár stranách sa nachádza niečo, čo by sa pri troche dobrej vôle dalo nazvať pohybom v deji, avšak aj ten sa čoskoro stratí a čitateľ zostane uväznený v neuveriteľnej hromade toho, čomu sa u nás na Slovensku hovorí filler. Viac než sedemsto strán a nestane sa nič, čo by výraznejšie posunulo líniu vpred. Brisingr je ako ony neslávne Močiare smútku z Nekonečného príbehu, ktorými nemôžete prejsť a ak sa nad tým začnete zamýšľať, budete sa stále potápať iba hlbšie a hlbšie. Keď recenzentku počas čítania Paoliniho najnovšieho "výtvoru" táto metafora napadla, pripomenulo jej to len, že radšej ako sa trápiť s týmto mutantom, radšej by čítala Nekonečný príbeh. Ach, počkať, vzhľadom na to, že vďaka absurdne dobrej komerčnej taktike sa nestal milióny zarábajúcim trhákom, žiadne zo slovenských vydavateľstiev ho vydať nechcelo. Hm, ešteže naši českí susedia majú aký - taký zmysel pre kvalitu.

Dialóg je prinajlepšom na zasmiatie. Recenzentka by rada videla jedného človeka, ktorý by pri zdravom rozume a bez podpory nejakej ilegálnej psychotropnej substancie vypustil z úst to, čo sa Paolini pokúša predať ako konverzáciu. Postavy samotné pripomínajú skôr kartónové výseky, aké môžeme vidieť na promočných trojrozmerných reklamách pri vstupe do kín - nemajú vôbec žiaden ďalší rozmer. Eragon je sociopatický narcista, ktorý sa okrem iného dopustí chladnokrvnej genocídy (och, prezradila recenzentka nejaký dôležitý aspekt deja? Počkať, táto kniha dej nemá, takže recenzentke je to jedno). Nasuada je... no. Dodajme len toľko, že ani Stalin na vrchole svojho paranoiou hnaného vražedného vyčíňania sa k svojim ľuďom nesprával tak kruto. Aspoň nie ku všetkým. A nezačnite o Roranovi, ktorý v treťom zväzku tohoto dopustenia literárnych bohov je niečo ako hybridný mutant Chucka Norrisa a Leonidasa z 300. Keď sa nad tým recenzentka tak zamýšľa, radšej by si znova pozrela 300 než sa prerývala v tomto odpade. Ale vzhľadom na to, že je tak trochu masochistka, bude pokračovať.

Paolini nevie písať akciu. Hm, teda, popri takmer všetkom ostatnom. Pokiaľ má hlavný hrdina počas epického zápasu na život a na smrť so svojím zarytým nepriateľom čas kontemplovať nad farbou jeho krvi, niečo nie je v poriadku. Keď sa hlavný hrdina a fyzické zákony naňho vplývajúce správajú, akoby sme boli v Matrixe (recenzentka nežartuje, nemá zmysel pre humor), niečo nie je v poriadku. Keď máte chuť knihu s krikom odhodiť cez miestnosť z dôvodu, že autor logiku nepovažuje za smerodajný faktor, niečo už naozaj nie je v poriadku. A keď čitateľ v kuse rozmýšľa, čo všetko by robil radšej než si ubližoval tým, že aj naďalej bude čitateľom tohoto "veľdiela", niekde je vážny problém.

S komerčným úspechom (bystrý čitateľ postrehne, že recenzentka neuviedla úspech kritický) cyklu narástlo autorovo ego do rozmerov menšej planéty, a na jeho štýle je to až bolestne vidieľ. Jeho metafory sú až obscénne absurdné, na každej druhej strane mláti čitateľa do hlavy svojou, hm, inteligenciou, akoby mu chcel povedať "pozri sa, čo ja viem, nie je to úžasné? A pritom som skončil iba strednú školu a vysokoškolské prednášky na tému ekonomiky a podobne si púšťam iba do pozadia, keď si náhodou kreslím!" Recenzentka si posledné tvrdenie o počúvaní prednášok nevymyslela, pochádza zo seriózneho rozhovoru spred pár mesiacov. Pre tých z vás, ktorí rozumiete angličtie je spomínaný rozhovor tu: http://www.fox59.com/pages/landing_sit_down_shut_up/?Young-Eragon-author-says-fantasy-world-w=1&blockID=61594&feedID=13
A v tejto súvislosti by recenzentka chcela autorovi odporučiť, aby si láskavo občas niečo aj PREČÍTAL o vojenskej taktike, ekonomike a politických systémoch. Čitatelia s vyšším odborným vzdelaním, alebo prinajmenšom aspoň s aktívnym záujmom v týchto oblastiach by boli vďační a ušetrilo by im to mnohé záchvaty zúrivosti.

Recenzentka by chcela povedať ešte jednu vec. Pre tých, ktorí s ňou nebudú súhlasiť (na čo majú právo rovnako ona má právo vyjadriť svoj úprimný názor) - láskavo sa zdržte komentárov typu "ty iba závidíš! Ukáž mi niečo, čo si napísala, až potom začni kritizovať!" - človek nemusí byť šéfkuchár aby poznal, kedy mu bolo naservírované pokazené jedlo. Nemusí byť technik na to aby videl, že je niečo pokazené. Toto je zlá...recenzentka sa radšej rozhodla nepoctiť Paoliniho zápisky literatúrou. Je to presný opak literatúry. Fantastika sa po celé veky snažila zbaviť nálepky menejcenného žánru a s príchodom autorov akými sú Miéville, Pratchett, Sanderson a Sapkowski, ak má recenzentka menovať len pár tých, ktorí ju práve napadli, sa to začalo meniť. Zrazu sa ale ukázal tento nedorastený Paolini a uvrhol fantastiku obrovský kus späť, utvrdzujúc nejedného kritika v tom, že fantastická literatúra nemá najmenšiu umeleckú hodnotu. Slovenské vydavateľstvá nastúpili na smutný trend vydávania komerčne úspešných titlov zaisťujúcich okamžitý vysoký zisk. Neuvedomjú si ale, že tým okliešťujú rozhľad a obzory svojej vlastnej čitateľskej obce. V tomto sa majú čo učiť od svojich českých kolegov. Pravda, aj v Českej republike vychádza nie práve najkvalitnejšia fantastika, ale tej je v porovnaní s dielami na úrovni iba minimum. Recenzentka nevie, prečo to tak bude, ale nemohla nepostrehnúť priepastný nepomer na trhu medzi dielami v češtine a slovenčine. Česi sa neboja prekladať. Česi sa neboja hľadať kvalitu. Prečo z nej máme taký strach my? Že sa nebude predávať? Recenzentka si myslí, že podobné obavy sú bezpredmetné. Pretože z vlastnej skúsenosti vie, že na Slovensku je viac než dosť ľudí viac než ochotných kupovať si a čítať kvalitnú fantastiku. Keďže sa im jej na domácom trhu nedostáva, dávaju peniaze českým vydavateľom. Hm, ich plus.

Recenzentka chce už naozaj ukončiť výrokom, ktorý čítala v jednom londýnskom kníhkupectve: "Niektoré knihy sú neprávom zabudnúte. Ale žiadne nie sú neprávom zapamätané." To je to jediné, čo jej do budúcna dáva nádej. Ani trochu totiž nepochybuje o tom, že až jeho prchavá sláva pominie, nikto si na "Odkaz dračích jazdcov" nespomenie ináč len s previnilým červenaním v tvári a odôvodnením, že všetci robíme hlúposti.